Oznamy

RNDr. Janu Haluškovú, PhD., poznajú študentky a študenti i kolegyne a kolegovia z Katedry biológie a fyziológie UVLF. Jej meno ale nájdete aj v katalógoch verejných knižníc a v predajniach kníh - v oddeleniach literatúry pre deti a mládež. Doteraz jej vyšli tri knihy: Kto býva s Barborkou, Kvapky a ich priatelia a Prázdniny v Bocianove. Otázka prečo začala písať, sa vynorila ako prvá celkom prirodzene.

„Odjakživa som vedela dobre slohovať. Písomný prejav mi nikdy nerobil problémy, vyjadrujem sa ním oveľa lepšie ako ústnym. Otec bol stredoškolský profesor slovenčiny, dejepisu a občianskej náuky, bol recitátorom aj úspešným ochotníckym hercom. V Trebišove, odkiaľ pochádzam, existoval v 60-tych rokoch pri cukrovare divadelný súbor Potravinár, tam otec pôsobil. Okrem toho viedol svoje študentky obchodnej akadémie k recitácii, bol členom porôt divadelných a recitačných súťaží. Sem-tam aj písal do novín. Takže sklony k literatúre a slovenčine som zdedila zrejme po ňom. Do stredoškolského časopisu Rozlety, ktorý v 80-tych rokoch existoval na gymnáziu v Trebišove, som písala poviedky a reportáže.“

Na svojej profesionálnej dráhe ste sa mohli vybrať aj humanitným smerom...
„Mohla, ale zvolila som si prírodovedný. Študovala som biochémiu so zameraním na génové manipulácie. Zvolila som si vedecký smer, pretože ma vždy zaujímalo napríklad to, čo sa deje s potravou v tele, ako sa trávi, aké molekulárne procesy pri tom prebiehajú. Chémia a biológia ma zaujímala vždy. Na Katedre biochémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave sa vtedy rozbehol výskum v rámci génových manipulácií, od biochémie som sa preto odklonila. Ako študenti sme sa delili medzi dva smery - klinická biochémia a génové manipulácie.“ 

Takže literatúre ste sa poriadne vzdialili.
„Počas mojej profesionálnej dráhy som bola orientovaná predovšetkým na prírodovedný výskum - konkrétne na genetiku a molekulovú biológiu. Počas pôsobenia na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ som pracovala na dizertačnej práci, bola som na mnohých zahraničných pobytoch, od sveta literatúry som sa naozaj odklonila. Ale vždy som mala túžbu niečo napísať. Ono to v človeku je prítomné, ako keby to kdesi nad ním viselo...“ 

Čo vo vás prebudilo odložený spisovateľský pocit?
„Prvá knižka Prázdniny v Bocianove vznikla ešte pred 20 rokmi, v roku 2005, na základe krásnej spomienky na moje detstvo. Trávila som ho u babičky v Zemplínskom Hradišti – v dedinke pri Trebišove, ktorú označujú ako Bocianopolis, lebo je tam najvyšší výskyt bociana bieleho v strednej Európe. Ten klepot bocianích zobákov mám v sebe navždy uchovaný... Knižku sa podujala vydať jedna košická vydavateľka, žiaľ, skrachovala. Takže kniha zostala v pdf formáte, s krásnymi ilustráciami akademického maliara Tomáša Čepka, uložená na dlhé roky v počítači. Hľadala som aj iného vydavateľa, ale nepodarilo sa mi to. Medzitým som napísala ďalšiu knižku - Kto býva s Barborkou. V detstve sa mi veľmi páčila kniha Mary Nortonovej Požičajovci. Fenomén malých človiečikov, ktorí žijú vo svete "veľkých" a zariadia si život vďaka veciam, ktoré u nich nájdu, ma vždy fascinoval. A tak som napísala knižku s podobným motívom.“

Táto kniha má aj ekologický rozmer. Vyplýva to z vášho prírodovedeckého pohľadu na svet? 
„Áno, je tam trochu ekológie – motívy potreby poriadku, odsúdenie vandalizmu. Ja sama mám potrebu využívať čo najmenej vecí, úspornosť, poriadkumilovnosť, takže som to chcela odovzdať aj deťom. Je tam napríklad kapitola o načančanej Maluške, ktorá žije vo svete volánikov, pretože ja sama sa s prezdobenosťou nekamarátim. Dlho som hľadala vydavateľa knižky, nakoniec ju vydal pán Radovan Brenkus z košického vydavateľstva Pectus. Písala som ju popri náročnej práci odborného asistenta na Lekárskej fakulte UPJŠ, popri vyučovaní, práci na VEGA grante, popri vlastnom štúdiu, výskume, práci v laboratóriu. Čudujem sa, ako som to zvládla, ale vtedy som napísala aj tretiu knižku Kvapky a ich priatelia. Myšlienkou bola hodnota vody, jej vzácnosť. Voda je bohatstvo, bez ktorého ľudstvo vyhynie. Takže som vymyslela, že z rybníka mizne voda a kvapky so zvieracími priateľmi sa to snažia vyriešiť. Aj túto vydalo vydavateľstvo Pectus.“

Vrátim sa ku knižke o bocianoch. Stále ležala v zásuvke?
„Áno, ale predsa uzrela svetlo sveta, aj na ňu prišiel rad. Najprv vyšla súkromne, v malom náklade, ale vlani mi pani vydavateľka s nadšením volala, že distribútori o ňu prejavili záujem, takže zariadila dotlač a kniha je v riadnej distribúcii. Stalo sa to, čo som už nečakala.“

Už je mi celkom zrejmé, že vás inšpirujú pocity a spomienky. Myslíte už na ďalšiu knihu?
„Mám rukopis, ktorý má hádam 12 rokov, napísala som ho zo smútku po otcovej smrti. Je to príbeh jablčného semienka, ktoré sa narodí Jablku - svojej mame. Je o zážitkoch zo záhrady pri dome, v ktorej sa narodí. Stretne vážku a navštívi jej rodinu, s malinkou a černičkou spoznáva záhradu, chce pomôcť dážďovke, postaví si domček, stretne Jadierku a nakoniec je svadba. Knižka vychádza z myšlienky, že nie je v moci človeka zmeniť isté veci. Narodíme sa, žijeme a nakoniec musíme odísť. Aj z Jadierka a Jadierky vyrastú jablonky. Z času na čas som rukopis oprašovala a keď minulý rok odišla aj moja mama, rada by som ju venovala obom rodičom. Uvidím, či bude záujem vydavateľstva.“

Neláka vás román pre dospelých?
„Vždy som chcela napísať aj niečo pre dospelých, ale veľmi sa  mi to nedarí. Hlava je plná výskumu, výučby, musím písať publikácie - hlavne v angličtine, skriptá, študovať anglické články, čítať diplomové a bakalárske práce. Momentálne mi končia dve zahraničné študentky, tak mi občas vypadávajú pravidlá slovenského pravopisu.“

 Aké knižky ste čítali ako dieťa?
„Našu klasiku: Petrišorku, Danku a Janku, Z rozprávky do rozprávky, Striebornú knihu rozprávok, nechýbal Smelý zajko a Smelý zajko v Afrike, Sivá húska, Chlapčekovo leto, ale veľmi ma fascinoval aj Andersen, alebo spomínaní Požičajovci. Neskôr Chalúpka strýčka Toma alebo Traja pátrači, Zbojnícke dukáty - teda aj slovenské povesti, či neskôr v dospievaní Dievča z majera a edícia Čajka. Dnešné deti baví asi niečo iné, často mi to zdôrazňovali vo vydavateľstvách. Deti baví akčnosť, príbeh, naopak snivosť a romantika menej. Ale verím, že aj také deti sa nájdu.“

Ak premýšľate, akú knižku si prečítate s vašimi deťmi či vnúčatami, vyskúšajte diela našej kolegyne Jany Haluškovej.   

Kto býva s Barborkou
V jedno daždivé popoludnie si Barborka všimla, že jej zo stola zmizla obľúbená zelená farbička. Také veci sa občas stávajú. No na druhý deň sa stratilo strúhadlo. To už začalo byť podozrivé. Barborka sa dala do hľadania a pod stolíkom objavila škatuľu od svojich nových sandálov. Vrchnák sa však nedal nadvihnúť a na boku bol akýsi zvláštny otvor. Nevedela sa ubrániť zvedavosti, nazrela dovnútra. A veru, to, čo uvidela, ju úplne ohromilo. Otvoril sa pred ňou celkom iný, a predsa trošku známy svet... Barborke sa podarí odhaliť veľké tajomstvo. V domčeku zo škatule sa totiž dejú veci, ktoré jej veľmi pripomínajú domov. A každý deň sa môže tešiť na ďalšie prekvapenia. Ako to celé dopadlo? Začítajme sa spoločne do Barborkinho príbehu, veď niečo také sa veľmi ľahko môže pritrafiť aj nám. Stačí mať otvorené oči. A čítať.

Kvapky a ich priatelia
Za dedinou, nevedno, ako blízko, ako ďaleko, sa rozprestiera les, za ním lúka a za ňou rybník. Lekná sa vynímajú na hladine, ryby sa hrajú na schovávačku, žubrienky špliechajú vodu na všetky strany. Neraz sem zavíta vietor. Rozvlní trávu, prešmykne sa korunami stromov a priveje oblak, odkiaľ znenazdajky spadnú kvapky Čľupka a Čľapka. Zdá sa, že život v krajine plynie pokojne a nič nemôže narušiť poriadok. Lenže sestry spoznajú žabku Kvákalku, dozvedia sa, že z rybníka mizne voda, dar, bez ktorého sa nikto nezaobíde. Aby zachránili priateľov pred katastrofou, pokúsia sa vypátrať príčinu. Spoločne prebdejú noc a odhalia vinníka. A predsa neprekonajú ťažkosti ľahko, objavia sa nové prekážky.

Prázdniny v Bocianove
Kniha je určená pre deti 1. stupňa ZŠ. Kresbami knihu obohatil akad. mal. Tomáš Čepek z Košíc, ocenený ako ilustrátor detských kníh a animovaných rozprávok - večerníčkov. Fond výtvarných umení, Slovenská sekcia IBBY a BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti, udelili v Bratislave akad mal. Tomášovi Čepkovi - Cenu Ľudovíta Fullu 2023 za významný prínos v ilustračnej a animačnej tvorbe. Kniha má aj edukačný charakter. Autorka chodila k babke na prázdniny a ako z názvu vyplýva, v obci bolo veľa hniezd bocianov (Zemplínske Hradište - Bocianopolis). V závere knihy sa deti dozvedia, kde majú hľadať informácie o bocianoch. Súčasťou knihy je aj štvorstranový zápisník, kde si deti môžu zapisovať poznatky zo sledovania hniezdenia a správania bocianov podľa ročných období.