Oznamy

Prípady opičích kiahní, ktoré sa objavili už aj v európskych krajinách, vyvolali záujem o informácie. Čo majú spoločné pravé a opičie kiahne? Sú ovčie kiahne podobné ako opičie? Pomenovania zvierat môžu byť v tomto prípade mätúce. Aby sme predišli dezinformáciám, o základné informácie sme požiadali vedúcu Katedry epizootológie, parazitológie a ochrany spoločného zdravia Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach prof. MVDr. Annu Ondrejkovú, PhD.

Pravé kiahne Variola vera (lat.) Smallpox (ang.), pravé alebo černé neštovice (čes.) sú významnou ortopoxvírusovou chorobou, charakterizovanou vysokou morbiditou a mortalitou. Prirodzeným hostiteľom je človek; vírus sa šíri priamo alebo nepriamo v populácii ľudí, najčastejšie aerogénnou cestou.

Vírus pravých kiahní  má za sebou obrovský počet obetí (napr. anglická kráľovná Mária II., rakúsky cisár Jozef I., španielsky kráľ Ľudovít I., ruský cár Peter II., francúzsky kráľ Ľudovít XV., švédska kráľovná Ulrika Eleonóra a iní). V 50-tych rokoch minulého storočia sa podľa WHO vyskytovalo takmer 50 miliónov prípadov pravých kiahní ročne. Pravé kiahne sú doteraz jedinou infekčnou chorobou, ktorú sa podarilo eradikovať (zneškodniť) na celom svete (WHO). Výzva na eradikáciu pravých kiahní bola zahájená už v roku 1958, ale až vplyvom zhoršujúcej sa epidemiologickej situácie v roku 1967 sa začala intenzívna činnosť, cielene zameraná na ich eradikáciu. Víťazstvo bolo dosiahnuté po takmer 11 rokoch (podľa WHO 10 rokov, 9 mesiacov a 26 dní) intenzívnej a dôslednej práce predovšetkým epidemiológov a epizootológov. Posledný prirodzený výskyt pravých kiahní bol registrovaný a potvrdený v októbri 1977 v Somálsku (nemocničný kuchár Ali Maow Maalin). Trojročná Rahima Banu z Bangladéža bola tiež jednou z posledných obetí pravých kiahní. Fotografia dievčatka s pravými kiahňami v náručí svojej matky obletela celý svet (titulná strana National geographic). Avšak posledný prípad tzv. laboratórnej infekcie pravých kiahní bol zaznamenaný o 3 roky neskôr (1980).

Epidemiológom, ktorý od roku 1963 viedol divíziu infekčných chorôb WHO bol prof. MUDr. Karel Raška, DrSc., ktorý významne ovplyvnil eradikáciu pravých kiahní. V krajinách výskytu presadzoval stratégiu eradikácie jednotlivých ohnísk nákazy pred celoplošnou vakcináciou. Ako námestník generálneho riaditeľa pozitívnym spôsobom ovplyvnil činnosť tejto organizácie, na tento post bol vybraný preto, lebo mal za sebou úspechy, ktorými sa mohol pochváliť len málokto.

Na Slovensku vakcinácia proti variole bola ukončená v roku 1980 (v niektorých štátoch v roku 1984), z čoho vyplýva, že ľudia narodení po roku 1980 neboli vakcinovaní proti pravým kiahňam a nemajú žiadne protilátky, tzn. sú vnímaví k vírusu pravých kiahní. Ľudia narodení pred rokom 1980 boli proti tejto chorobe povinne vakcinovaní a predpokladá sa, že sú čiastočne chránení.  

Na našom území boli pravé kiahne spájané predovšetkým s lekárom Jánom Adamom Raymannom, ktorý v roku 1721 ako prvý v strednej Európe začal s variolizáciou ľudí; nadviazal na tradičný postup vakcinácie využívaný v Číne. V roku 1796 anglický lekár Edward Jenner pre imunizáciu ľudí proti variole vera použil heterotypovú živú vakcínu z vírusu kravských kiahní, čím položil základy súčasnej vakcinológie. Vakcinačný kmeň varioly vakcínie je predmetom intenzívneho štúdia aj dnes ako vektora pri príprave rekombinantných vakcín.

Kiahne opíc Variola simiae (lat.); Monkeypox (angl.) patria medzi významné ortopoxvírusové choroby. Pôvodcom je vírus varioly opíc, ktorý je antigénovo príbuzný ďalším ortopoxvírusom tejto skupiny, zvlášť vírusu pravých kiahní a vírusu varioly vakcínie. Vnímavý je aj človek. Kiahne opíc boli po prvý raz opísané v r. 1958 vo Výskumnom ústave sér a očkovacích látok v Kodani (Dánsko) a v tom istom roku vo West Pointe (USA, štát Pensylvánia) v Ústave pre vývoj a kontrolu biopreparátov firmy Merck. Obidva ústavy v tom čase importovali veľa opíc (makakov) pre výrobu vakcíny proti poliomyelitíde. Pri obidvoch vzplanutiach sa nákaza primárne vyskytla u makakov krabožravých (Macaca fascicularis); avšak pri druhom vzplanutí choroba bola zistená súčasne aj u druhu makak rézus (Macaca mulatta). V neskorších rokoch boli opísané ďalšie vzplanutia nákazy, pritom boli postihnuté viaceré druhy opíc Starého a Nového sveta a tiež ľudia (Švrček a kol.2006).

V prirodzených podmienkach sú kiahne opíc rozšírené len v oblastiach dažďového tropického pralesa v západnej a strednej Afrike. Choroba sa obyčajne vyskytuje enzooticky, priebeh je spravidla subklinický; postihnuté bývajú viaceré druhy neantropoidných opíc. Predpokladá sa, že rezervoárovým druhom vírusu sú neantropoidné opice mačiaky zelené (Cercopithecus aethiops); s ohľadom na zistenú vysokú séroprevalenciu protilátok voči vírusu a tiež subklinický priebeh choroby u tohto druhu. Hostiteľský okruh je široký, zahŕňa: neantropoidné a antropoidné opice; vnímavý je tiež človek. Z neantropoidných opíc pri prirodzenej infekcii kiahne opíc boli doteraz zistené u tamarinov, mačiakov, makakov hulmanov; u antropoidných opíc u goríl, gibonov, orangutanov a šimpanzov. K infekcii sú vnímavé aj viaceré druhy afrických hlodavcov, hmyzožravcov, jašteríc a vtákov (Švrček a kol.2006).

Predpokladá sa, že vírus sa prenáša priamym kontaktom, príp. aerogénnou cestou. Inkubačná doba je relatívne krátka, trvá 3-4 dni. V enzooticky zamorených oblastiach tropického dažďového pralesa západnej a strednej Afriky u neantropoidných primátov choroba obyčajne prebieha subklinicky; zvlášť u mačiakov zelených. U antropoidných opíc (všeobecne) a tiež neantropoidných druhov primátov pôvodom z oblastí bez výskytu nákazy, kiahne opíc prebiehajú v klinicky zjavných formách. Prvým príznakom je zvýšenie telesnej teploty, vezikulárny exantém - zmeny na koži a slizniciach sa zisťujú na 6.-7.deň po nakazení, môžu byť sprevádzané zmenami na respiračnom aparáte. Vo väčšine prípadov nastáva spontánne vyzdravenie (v priebehu 3-4 týždňov). U uzdravených zvierat sa vytvára postinfekčná imunita.

V miestach enzootického (hromadného) výskytu kiahní opíc sa u ľudí občas vyskytuje zhubný, smrteľný priebeh choroby hlavne u malých detí. Vo všeobecnosti kiahne sa primárne vytvárajú na končatinách; môžu sa však rozšíriť po celom tele. Preto je nutné zabrániť ich kontakt s podozrivými opicami. U zvierat sa v indikovaných prípadoch využíva imunizácia; aplikuje sa heterotypová vakcína vírusu varioly vakcínie. Vakcinácia je indikovaná zvlášť u ľudoopov; s ohľadom na zhubný priebeh choroby a cennosť zvierat.

Ovčie kiahne, často nazývané varicella (z lat.), plané neštovice (čes.) patria medzi vírusové kontagiózne ochorenia detí; pôvodcom je humánny herpes vírus 3 (Varicella-zoster virus – VZV). Vírus sa prenáša priamym kontaktom alebo aerogénnou cestou. Vírus sa z organizmu infikovaného človeka (prameň nákazy) vylučuje už na konci inkubačnej doby, ktorá trvá spravidla 14 dní.

Priebeh choroby je charakterizovaný kiahňovým exantémom, podobným poxvírusom: kožné začervenanie, vznik pupencov tzv. papuly, tie sa menia na vezikuly (pľuzgieriky) potom na pustuly, ktoré praskajú, vzniká chrasta. Proces je lokalizovaný na trupe, tvári, vo vlasoch a končatinách. Kiahne sa tvoria postupne a je možné pozorovať jednotlivé štádiá chorobného procesu. Choroba je charakterizovaná miernym priebehom, okrem výskytu kiahní na koži je sprevádzaná horúčkou, pruritom, apatiou, malátnosťou a pod.; chorobný proces trvá približne 2 týždne. Závažnejší priebeh môže byť pozorovaný u detí mladších ako jeden rok, u imunodeficientých pacientov; rizikovou skupinou sú tiež tehotné ženy.

Všeobecne k infekcii sú vysoko vnímavé deti v predškolskom a skorom školskom veku. U človeka, ktorý prekonal ovčie kiahne, vírus zostáva v latencii príp. v budúcnosti môže dôjsť k jeho reaktivácii a vzniku pásového oparu (herpes zoster).

U nás takmer 90 % ľudí prekoná infekciu v detskom veku, vakcinácia sa u nás plošne nevykonáva. Sú krajiny, kde sa vykonáva vakcinácia; dostupná je monovalentná alebo polyvalentná vakcína (napr. v USA, Nemecku).