Oznamy

So zármutkom sme prijali správu, že vo veku 96 rokov v nedeľu 12. septembra 2021 naposledy vydýchol doc. MVDr. Jozef Balun, CSc., jeden z nestorov veterinárnej chirurgie na Slovensku. Posledná rozlúčka sa uskutoční 16. septembra 2021 o 12:30 hod. v kostole sv. Gorazda a spoločníkov na Toryskej 1 v Košiciach.

Pri príležitosti vzácneho životného jubilea 90 rokov Jozefovi Balunovi v marci 2015 odovzdala rektorka Jana Mojžišová
Zlatú pamätnú medailu UVLF

Doc. MVDr. Jozef Balun, CSc., patril k budovateľskej generácii Vysokej školy veterinárskej v Košiciach, na ktorú hneď po skončení štúdia na Vysokej škole veterinárnej v Brne v roku 1951 nastúpil ako odborný asistent na vtedajšiu katedru chirurgie, ortopédie a röntgenológie. Zaradil sa tak k ďalším osobnostiam zakladateľskej generácie viedenskej a brnianskej školy, ktorí stáli  pri zakladaní ústavov a kliník, vedných odborov a pri výučbe prvých študentov. Celý svoj profesionálny život venoval veterinárnej medicíne. Po odchode z Vysokej školy veterinárskej v Košiciach ako riaditeľ Veterinárnej nemocnice v Spišskej Novej Vsi, či neskôr v Ústrednej veterinárnej nemocnici v Košiciach. S menom docenta Baluna je spojený rozvoj veterinárnej chirurgie na Slovensku a svojou erudovanosťou získal uznanie aj v zahraničí. Ako výskumný pracovník a excelentný chirurg bol neoceniteľný pre terénnu prax veľkých zvierat, osobitne koní.

Jeho spolupracovníci vždy oceňovali pracovitosť, vytrvalosť, vynikajúce organizačné schopnosti, ale i skromnosť docenta Baluna. Životné skúsenosti ho obdarili vyrovnanosťou a životnou múdrosťou, neuveriteľným zápalom pre súčasnosť, obdivuhodnou pamäťou, ale aj zmyslom pre humor a energiou, ktorú mu mohli závidieť aj o polovicu mladší.

V marci 2015, keď mu pri príležitosti 90. narodenín rektorka UVLF Jana Mojžišová odovzdala zlatú pamätnú medailu univerzity, Jozef Balun spomínal na svoje začiatky v Košiciach, a to štýlom mimoriadne pútavým, hladko plynúcim, so štipkou nadhľadu i vtipu. Spomínal na prvých učiteľov, prvých vedúcich kliník, akým bol napr. MUDr. Nikola, ktorý mu dal do života nezabudnuteľnú lekciu o dôslednom plnení príkazov. Pripomenul reálne fyzické nasadenie v prvých rokoch existencie školy pri prestavbe stolárskej či krajčírskej dielne na kliniky, kým sa prvé ročníky študentov učili predklinické predmety, ale aj družný a spoločenský život tých čias. Tieto spomienky spájal s humorným pohľadom na vlastný život. Po šiestich rokoch odchádzal z vysokej školy za riaditeľa nemocnice do Spišskej Novej Vsi, úspešne tam prešiel konkurzom a dostal dokonca aj byt. Vtedajší podpredseda ONV si ho totiž vybral ako tzv. „ľudový káder“, lebo „je vichodňar a ľudze mu budu rozumic“. Hoci sa mu na Spiši páčilo, z rodinných dôvodov sa vrátil do Košíc, hoci „... mal auto so šoférom a mohol s ním ísť na raňajky aj do Prahy.“ Rok 1969 zhatil jeho pedagogickú kariéru, zakázali mu učiť a bol presunutý do výskumu. Keď bol po roku 1989 rehabilitovaný, mohol si dokončiť habilitáciu. V ostatných rokoch sa venoval záhradke a histórii. Bol zakladateľom tradície stretnutí seniorov na Inštitúte vzdelávania veterinárnych lekárov, podrobne sledoval dianie na škole a tešilo ho, keď počul, že škole sa darí a môže byť na ňu hrdý.

Robil všetko preto, aby sa dožil stovky. Žiaľ, jeho srdce dotĺklo pol roka po dovŕšení požehnaného veku 96 rokov. Ostane navždy zapísaný v histórii Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach. Česť jeho pamiatke!