Loading...

Oznamy

V neurovedách je prenesenie výsledkov výskumu z veterinárnej do humánnej medicíny veľmi reálne – hovorí docentka Daša Čížková

07.12.2020   Aktuality

Meno našej kolegyne, vedúcej Centra experimentálnej a klinickej regeneračnej medicíny doc. MVDr. Daše Čížkovej, DrSc., sa dostalo do pozornosti občanov druhého najväčšieho slovenského mesta v súvislosti s anketou Košičan roka 2019. Zvíťazila v hlavnej kategórii a získala titul Osobnosť roka aj Žena roka 2019. Niekoľko rokov pôsobila na významných zahraničných univerzitách a vo vedeckých laboratóriách. Prispela k zavedeniu modelových systémov centrálnej nervovej sústavy, na ktorých testovala liečebné postupy s využitím farmakoterapie, bunkovej terapie, či biomateriálov. Je nositeľkou Ceny za vedu a techniku 2018 za celoživotné dielo, ktorú jej udelilo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Ceny M. R. Štefánika 2020 za najväčší prínos v oblasti bilaterálnej slovensko-francúzskej vedecko-technickej spolupráce a mnohých ďalších ocenení.

Košičan roka nebola anketa odborná, hlasovali v nej občania, čitatelia, Košičania. Znamená to, že verejnosť začína oceňovať prínosy vedy pre spoločnosť?

„Presne tak som si to vysvetlila. Veľmi a príjemne ma prekvapilo, že garde sa trochu otáča v prospech vedy a výskumu a ľudia začali chápať, že je dôležité, aby sme napredovali, niečo nové objavovali,  aby sa inovovala terapia pre tie ochorenia, ktoré zatiaľ nevieme liečiť. Potešilo ma to o to viac, že anketa sa začala ešte pred pandémiou koronavírusu. Dnes už oveľa viac ľudí, ktorí sa nevenujú výskumu, začína chápať vedu v pozitívnom svetle. Preto si ocenenie nesmierne vážim. Je to pre mňa záväzok, ale aj motivácia pre ďalšiu prácu, aby sme  spoločnými silami vytvorili vhodné podmienky pre mladú generáciu, ktorá bude v našej práci pokračovať a pevne verím, že  aj napredovať.“

     

V centre vášho záujmu sú neurovedy a regeneračná medicína. Čo si má človek pod tým predstaviť? Čo sú to tie neurovedy? Prečo ste si vybrali takýto vedný odbor?

Už počas môjho štúdia na UVLF ma fascinoval centrálny nervový systém, mozog a miecha. Aj moja doktorandská práca a postdoktorandské pôsobenie v zahraničí bolo nasmerované na vedecké bádanie v oblasti  neurodegeneratívnych ochorení. A to nielen v oblasti poranení mozgu a miechy, keď prípady súvisia s autonehodami alebo pádmi, nehodami v športe, ale aj v oblasti starnutia ľudskej  populácie, keď neurodegeneratívnych ochorení pribúda. Jednou z najzávažnejších je Alzheimerova choroba, ktorá sa začína pozvoľne počas niekoľkých rokov. Medzi prvé klinické príznaky patrí zhoršenie pamäte, zabúdanie nedávnych udalostí, či  strata orientácie v čase. Naša motorika sa zníži, chudneme, chradneme a to všetko súvisí s činnosťou mozgu. Vek odchodu do dôchodku sa zvyšuje a ľudia v penzii prestávajú aktívne žiť a používať svoj mozog. Prejdú do obdobia, keď stereotypy začínajú byť každodennou rutinou. Potrebujeme spestrovať život aj u seniorov. Je dôležité, aby boli fyzicky aktívni, chodili pravidelne na prechádzky, študovali, čítali a  riešili napríklad krížovky. Vtedy je aj mozog aktívny.“

Venujete sa teda odboru, o ktorý bude zrejme stále väčší záujem... 

„Neurovedy sú veľmi atraktívnou oblasťou medicíny v celom svete. Snažíme sa tento trend priniesť aj na Slovensko a myslím, že sa nám to darí. Pri Slovenskej akadémii vied pôsobí Slovenská spoločnosť pre neurovedy (SSN), ktorá je členom FENS (Federation of European Neuroscience Societies) ale aj IBRO (International Brain Research Organization). SSN je veľmi aktívna a o jej prácu je veľký záujem aj medzi verejnosťou. Obľubu si získal napríklad Týždeň mozgu, ktorý sa snaží priblížiť vedecké poznatky v oblasti neurovied širokej verejnosti. Minulý rok sme v rámci Týždňa mozgu zorganizovali na UVLF v Košiciach, na Neuroimunologickom ústave SAV a v Centre Memory v Bratislave sériu spoločných prednášok pre verejnosť a študentov z oblasti experimentálneho výskumu CNS, ischemických ochorení mozgu u ľudí, diagnostiky a možnej terapie počiatočných kognitívnych ochorení u ľudí. Verím, že po prekonaní aktuálnej pandémie, budeme pokračovať v tejto tradícii. Mrzí ma, že moje pracovné vyťaženie mi neumožňuje rozvíjať aj túto činnosť, ale pevne verím, že ďalšia generácia bude mať viac času aj na takéto aktivity.“

Keď hovoríte o ďalšej generácii, máte pokračovateľov, mladých vedcov, ktorí nasledujú vaše kroky?

„Snažíme sa neurovedy rozvíjať aj v rámci študijného programu tretieho stupňa vysokoškolského vzdelávania, teda doktorandského štúdia. Rozvíja sa a napreduje, študenti oň majú záujem, či v rámci diplomových prác alebo PhD. študentov. Môžeme sa pochváliť, že sa nám podarilo v oblasti neurovied vychovať dvoch zahraničných doktorandov v spolupráci s francúzskou Univerzitou v Lille. Jedna z nich dokonca obhajovala na UVLF v Košiciach. Aj v dnešnej dobe je to rarita, ak študent zo západnej Európy obhajuje titul PhD. na Slovensku, a to pred medzinárodnou komisiou zloženou z odborníkov z Talianska, Francúzska a Česka. Je to vynikajúca vizitka našej univerzity, že je v zahraničí uznávanou inštitúciou a že takúto obhajobu  bez problémov zvládla. Aktuálne pred pár týždňami získal titul PhD. v oblasti neurovied neurochirurg MUDr. Jozef Kafka, PhD. Externe u nás pôsobil počas svojej štandardnej  klinickej praxe, čo bolo veľmi náročné. Veľmi ma teší, že aj humánni lekári prejavujú záujem o náš študijný odbor. V súčasnosti máme v našom centre dvoch PhD. študentov, MVDr. Filipa Humeníka a MVDr. Bc. Zuzanu Vikartovskú, ktorí finalizujú štvrtý a tretí rok štúdia v oblasti regeneračnej medicíny. Obaja sú veľmi nadaní a šikovní, publikujú v kvalitných časopisoch a prezentujú svoje výsledky na prestížnych zahraničných a domácich konferenciách. Pevne verím, že sa v tejto oblasti našli a že sa jej budú venovať aj naďalej. Perspektívnou PhD. študentkou je aj Mgr. Nikola Hudáková, ktorá k nám nastúpila tohto roku po ukončení štúdia farmácie na UVLF. Jej poznatky a zručnosti v oblasti farmakologických prístupov budú určite obohatením a prínosom pre naše centrum.“

     

V novej organizačnej štruktúre UVLF vznikli tri výskumné centrá a laboratóriá. Vediete jedno z nich – Centrum experimentálnej a klinickej regeneračnej medicíny (CEKRM). Čo je základom vašej aktuálnej  práce?

„Regeneračná medicína. Zjednodušene povedané snažíme sa využiť schopnosť našich buniek zregenerovať vlastné tkanivo. Ak dôjde k slabšiemu poškodeniu, snažíme sa stimulovať vlastné bunkové mechanizmy (endogénne), aby vytvorili bioaktívne molekuly, ktoré by  pomohli k regenerácii. To je prvý cieľ. V druhom prípade, keď je poškodenie silnejšie, tak  je vlastná obnova nemožná a potom môžeme využiť bioaktívne molekuly z iných napr. z  neonatálnych zvieracích tkanív. Na UVLF využívame pupočníky, amnionovú membránu, či placentu. Odbery robíme v spolupráci s našou gynekologickou ambulanciou v Univerzitnej veterinárnej nemocnici. Spolupracujeme s MVDr. Ľubicou Horňákovou, PhD., ktorá je vynikajúcou odborníčkou v oblasti  gynekológie a pôrodníctva. Pri cisárskom alebo prirodzenom pôrode šteniat v sterilnom prostredí odoberáme tento neonatálny materiál, ktorý je biologickým odpadom.“

Z týchto tkanív potom izolujete kmeňové bunky?

„Áno. V laboratórnych podmienkach sa potom snažíme izolovať a zároveň aj stimulovať  bunky, jednoducho povedané dohovoriť im, aby produkovali výživné bioaktívne látky, ktoré sú veľmi dôležité pri regenerácii tkanív. Takto získané bioaktívne látky, vyprodukované v laboratórnych podmienkach, môžeme potom použiť na ´opravu´ či regeneráciu tkanív.“

 Výsledky výskumu tak majú šancu dostať sa priamo do praxe?

„Základom je urobiť precíznu experimentálnu prácu. Reálne sme len na začiatku. V laboratórnych podmienkach (in vitro) si našu liečebnú stratégiu musíme najprv otestovať na špeciálnych primárnych kmeňových bunkách, ktoré získame od psích darcov. Využívame aj štandardizované komerčné bunkové línie. Je to dlhodobý proces, keď sledujeme genomický a proteomický profil ovplyvnených buniek a všetko ešte overíme na funkčných bunkových testoch in vitro. V tejto oblasti  úzko spolupracujeme aj s ďalším univerzitným centrom – Laboratóriom biomedicínskej mikrobiológie a imunológie (doc. MVDr. Mangesh Bhide, PhD), ktoré patrí medzi špičkové európske laboratóriá. Keď zaznamenáme priaznivý efekt, až následne sa naša liečba môže využiť v pilotných klinických štúdiách a prípadne aj v klinickej  praxi. Máme pilotnú skúsenosť s pacientami po traumatickom poškodení miechy. Boli to psi vo veľmi ťažkom zdravotnom stave, u ktorých nepomohla štandardná terapia. Po niekoľkomesačnej  kombinovanej terapii (fyzioterapia, podávanie bioaktívnych molekúl) sa podarilo stabilizovať ich stav. Aj keď sa jednalo len o pilotnú štúdiu, tak majitelia boli spokojní, že mali možnosť podstúpiť túto liečbu. Zatiaľ nemôžme hovoriť o účinnej terapii, na to by sme potrebovali veľkú skupinu pacientov. Skôr sa nám podarilo potvrdiť, že naša liečba je bezpečná a reálna v kombináciami s inými podpornými a overenými terapiami. Skrátka čaká nás ešte veľa práce.“

Pani docentka, ste veterinárka, robíte výskum na zvieratách. Ale o váš odbor je veľký záujem aj v humánnej medicíne. Aký je presah veterinárnej medicíny do humánnej? Môže váš výskum pomôcť aj pri liečbe ľudí?

„Určite áno. Máme ideálne podmienky, pretože všetky vedecké výskumy začínajú na úrovni in vitro, pri bunkových kultúrach. Od nich sa posúvame na úroveň malých laboratórnych zvierat, myší, potkanov, potom môžeme naše terapeutické prístupy vyhodnotiť na laboratórnych psoch (bígloch), či primátoch. Poznám inštitúcie, kde pracujú s laboratórnymi psami. Je to finančne, administratívne, ale aj logisticky veľmi náročné. My máme na UVLF ideálnu možnosť, lebo máme pacientov, ktorí prichádzajú s rôznymi diagnózami do našej Univerzitnej veterinárnej nemocnice. Sú to traumatické poranenia CNS, epilepsie, neurodegeneratívne ochorenia súvisiace so starnutím. V niektorých prípadoch je štandardná terapia neúčinná a vtedy môžeme uvažovať o inovatívnych prístupoch na báze bunkových bioaktívnych molekúl. Takže áno, domáce zvieratá môžu v budúcnosti slúžiť ako prechodný tzv. translačný model pre humánnu medicínu. Je to dlhá, ale reálna cesta.“

     

Dlhšie obdobie ste pôsobili v zahraničí v prestížnych laboratóriách. Môžete porovnávať podmienky a možnosti vedy a výskumu na Slovensku a v krajinách, kde ste pôsobili. Kam by ste z tohto pohľadu Slovensko?

„Pôsobila som štyri roky v San Diegu v USA, šesť rokov som pravidelne navštevovala Francúzsko a pôsobila som aj v Holandsku. Mala som možnosť vidieť každodennú prácu, rutinu. Slovenskí vedci sú veľmi vynaliezaví. Máme bohaté znalosti, skúsenosti, sme veľmi adaptabilní, vieme sa uplatniť všade na svete, vieme sa zaradiť medzi top vedcov v zahraničných tímoch. Žiaľ, doma na Slovensku je to oveľa ťažšie. Nemáme dostatočné   finančné prostriedky na vedu a výskum, a ešte aj administratíva a byrokracia je taká rozsiahla, že nám blokuje veľkú časť času, ktorý by sme mohli venovať skutočnej vede a profesionálnej práci. Aj ja osobne sa z roka na rok viac venujem administratíve ako vedeckému bádaniu, čo ma nesmierne mrzí.“

Kde to cítite najviac?

„V oblasti projektov, kde treba pripraviť podrobné ročné správy, následne monitorovacie správy, riešiť celoročne rozsiahlu projektovú administratívu, verejné obstarávanie a iné. Na skutočnú vedeckú prácu a štúdium tak ostávajú víkendy a večery na úkor rodiny. Týka sa to väčšiny vedcov, nielen mňa. Nedávno sme pripravovali európsky projekt, ktorý si vyžadoval nesmiernu administratívnu záťaž, ťahali sme s našimi univerzitnými projektantkami, ktoré sa tomu venovali, nonstop, za čo im patrí veľká vďaka.“

Vedec je teda taký zvláštny tvor. Aké vlastnosti by mal mať dobrý vedec?

„Mal by mať rád svoju prácu. Ja ju mám rada, je to aj môj koníček, také dva v jednom. Musí byť okrem záujmu, zdravá zvedavosť, disciplína, obetavosť a hlavne  vytrvalosť. Vo vedeckej práci je to veľmi ťažké, máte všeobecne viac neúspechov a tie musíte vedieť preklenúť. Pracujete na niečom mesiace a dopracujete sa k tomu, že ´tudy cesta nevede´. Musíte začať úplne od začiatku a veriť, že výsledok bude iný. Nesmiete sa vzdávať.“

Musíte mať dobré zázemie, rodinu, ktorá to vníma a chápe..

„Rodina bola vždy prvá, aj keď vedu a výskum mám rada a veľa som jej obetovala. Dnes už mám dve dospelé deti, ktoré si idú vlastnou cestou. Ale bolo to ťažké, najmä keď som si robila PhD. a pôsobila v zahraničí. Veľmi mi pomohol manžel a naši rodičia. Pomohlo nám aj to, že obidve deti športovali, dcéra sa veľmi úspešne venovala atletike, syn hral profesionálne hokej. Boli sme v jednom kolotoči, nemali sme víkendy, len tréningy a súťaže. Ale nikto nič neľutuje. Naučilo nás to sebadisciplíne, úcte voči druhým, rešpektu a pokore. Naše deti vedia, že nič nemajú zadarmo, musia si to vybojovať. Vďaka tomu vedia fungovať v kolektíve a v spoločnosti.“

Sama máte blízko k športu. Dokonca ste boli svojho času kondičnou trénerkou. V čom vám to pomáha?

„Šport je pre mňa dôležitý. Je to určitý relax, ale hlavne v čase, keď človeku nič nevychádza, pomôže mu namotivovať sa, zregenerovať, naštartovať sa, aby mohol pokračovať ďalej. Endorfíny pomôžu. Či je to beh, cvičenie, bicyklovanie, turistika. Pohľad na negatívnu stránku života je potom úplne iný. Bohužiaľ, už aj na  šport je menej času.“

Vaše meno znamená veľa nielen vo vedeckom svete, ale teraz už aj v tom verejnom. Aké ciele si kladiete? Čomu sa chcete venovať v ďalších rokoch?

„Som nesmierne rada, že zo strany študentov je záujem o odbor, ktorému sa venujem. Snažím sa im odovzdávať svoje skúsenosti  a vychovávať ich nielen v oblasti vedy a výskumu, ale aj ako ľudí. To je veľmi dôležité. Moji predchádzajúci zahraniční  študenti sa výborne uplatnili. Jedna žije a pracuje s vlastnou výskumnou skupinou v Miami (USA), druhá odišla na  prestížnu  Karolínsku univerzitu do Štokholmu (Švédsko), ďalšia sa uplatnila vo francúzskom laboratóriu (Lille) a podobne sa uplatnili aj ostatní študenti. Doteraz som vychovala sedem úspešných PhD. študentov. Verím, že spoločne s MVDr. Marcelou Maloveskou, PhD. odovzdáme našim študentom nielen vedecké, ale aj bohaté pedagogické skúsenosti. Snahou je, aby ich práca bavila, vedeli dizajnovať experimenty, vyhodnotiť ich, spísať do publikácií, ale aj  napísať úspešné projekty.“

Ak by ste mohli sumarizovať, čo by ste povedali?

„Väčšina mojich cieľov sa naplnila. Čas je však neúprosný, preto poslednú etapu svojej pracovnej kariéry chcem venovať rozvoju  nášho Centra experimentálnej a klinickej regeneračnej medicíny, aby sa úspešne etablovalo na národnej, ale aj medzinárodnej úrovni.  Želám si, aby keď dosiahnem dôchodkový vek, mohla som v kľude odísť a byť spokojná, že niečo za sebou nechávam. Verím, že naše centrum bude životaschopné, bude napredovať a rozvíjať sa a bude prospešné pre našu univerzitu.“  

Rozhovor nájdete aj v aktuálnom vydaní Spravodajcu UVLF 5/2020