Loading...

Oznamy

Odišiel profesor veterinárnej medicíny a atletický majster Jozef Kočiš

05.01.2021   Aktuality

Vo veku 92 rokov zomrel v sobotu 2. januára 2021 prof. MVDr. Jozef Kočiš, CSc. Posledná rozlúčka so zosnulým bude v piatok 8. januára 2021 o 15.00 hod. v Obradnej sieni Krematória v Košiciach. Česť jeho pamiatke! 

Rodák z Parchovian v okrese Trebišov (15. júla 1928) získal vysokoškolský diplom a titul doktora veterinárnej medicíny na Vysokej škole veterinárskej  v Košiciach. Od roku 1968 bol vedúcim oddelenia rýb a včiel na Katedre parazitológie, chorôb rýb, včiel a voľne žijúcej zveri a súčasne v rokoch 1968 – 70 riaditeľom Štátneho rybárstva v Michalovciach. V rokoch 1978 – 1993 bol vedúcim Účelového zariadenia pre chov a choroby zveri, rýb a včiel Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Rozhanovciach. Titul profesora mu bol udelený v roku 1989.

Spočiatku sa zaoberal chovom a produkciou rýb, ako riaditeľ štátneho rybárstva zabezpečoval obhospodarovanie vodných nádrží na chov rýb (Zemplínska Šírava), podieľal sa na výstavbe novej rybničnej sústavy pri Iňačovciach, neskôr sa zaoberal predovšetkým chorobami rýb a kontamináciou ich životného prostredia (najmä polychlórovanými bifenylmi a ťažkými kovmi) i obsahom cudzorodých látok v rybách, spolupodieľal sa na zavedení celoštátneho monitoringu poľovnej zveri a rýb (1995), ktoré sú jedným z hlavných bioindikátorov znečistenia životného prostredia, pretože predstavujú primárne konzumenty vo svojich ekosystémoch. Je spoluautor vysokoškolskej učebnice Biologické základy poľovnej zveri (1991), dvoch učebných textov a 83 vedeckých a odborných prác v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Bol členom viacerých komisií a zväzov, nositeľom viacerých ocenení.

Športová verejnosť poznala Jozefa Kočiša ako výnimočného atléta. Bol najlepším slovenským štvorstovkárom druhej polovice 50. rokov 20. storočia, reprezentant Československa a desaťnásobný majster Slovenska v ľahkej atletike.

V období 1956 – 1960 si vybojoval na slovenskom šampionáte na 400 m päť zlatých v sérii (49,9, 49,8, 49,6, 49,2, 49,8), jeden titul na 400 m prekážok (1959 – 55,9), ďalšie v štafetách na 4 × 100 (1959, 1960) a  4 × 400 m (1956, 1957, 1958, 1959, 1960). Jozef Kočiš bol opora Slávie Košice, ktorá ako nováčik skončila v  čs.  I. lige 1960 štvrtá. Bol člen československej štafety (S. Jungwirth, Kočiš, Trousil, Jirásek), ktorá na Svetových športových hrách mládeže a študentstva v Moskve 1957 získala striebro. Utvoril štyri slovenské rekordy (200 m 22,4/1954, 400 m 49,5/1956, 48,8/1957, 48,2/1960) a na 100 m rekord vyrovnal (10,8/1955). Neskôr ako tréner viedol Moniku Kropáčovú, 8-násobnú slovenskú šampiónku od 100 m po kros, ktorá sa v roku 1961 stala jeho manželkou.

Pri príležitosti životného jubilea 80 rokov uverejnil denník Korzár v júli 2008 zaujímavý článok redaktora Eugena Magdu, ktorý sa venuje histórii slovenského športu. Mal názov Tajomná komnata jubilanta zaplnená vavrínmi

Koľko Slovákov sa môže pochváliť, že trénovalo so svetovým bežeckým velikánom Emilom Zátopkom? Rodák z Parchovian z okresu Trebišov však áno, hoci sa ku kráľovnej športu dostal dosť nečakane. Nielen preto, že pri miestnom kaštieli rád naháňal loptu so šarvancami tak úspešne, že raz zdolali aj silný dorast Vranova, ale vtedy sa mu ešte ani neprisnilo, že v tretrách sa vypracuje medzi čs. špičku. V tých časoch mal k atletike na míle ďaleko, ale potom prišiel do Košíc študovať na Vysokú školu veterinársku, na ktorej popri štúdiu vynikol aj na športovom poli ako výborný šprintér, takže 14-krát obliekol dres čs. reprezentácie a po úspešnom skončení vysokoškolského štúdia bol v rokoch 1955 1993 pedagógom a vedúcim katedry parazitológie chorôb rýb, včiel a zveri. Reč je o prof. MVDr Jozefovi Kočišovi, CSc., z ktorého sa stal vynikajúci odborník i uznávaný atlét, preto jeho meno nechýba ani v Encyklopédii športu.

Človek nikdy nevie, ktorý krok na ceste k úspechu je rozhodujúci. Vtedy ešte študent Kočiš býval na vysokoškolskom internáte F. Urbánka, pri ktorom v roku 1952 boli majstrovstvá kraja. „Kolega, výškar Rokošný ma pozval ako diváka na preteky. Keď som prišiel, začal ma prehovárať, nech skúsim nejakú atletickú disciplínu. Nakoniec, vo vypožičaných tretrách som skončil v šprinte na 100 m piaty a v dvojstovke dokonca tretí!" Nuž, to bola jedinečná príležitosť pre trénerov Slávie VŠT pozvať nádejného atléta na tréningy. Ujal sa ho jeden z vtedajších členov katedry telesnej výchovy Vlado Harant. Čoskoro prišla aj prvá žatva. „V roku 1953 ma síce považovali ešte za neznámeho atléta, ale na majstrovstvách Slovenska v Bratislave som vyhral šprint na 100 metrov..." Pochopiteľne, po takomto úspechu si ho začali všímať aj odborníci. V roku 1954 absolvoval prvé preteky v zahraničí. A debut nedopadol zle, lebo na Harbigovom memoriáli v Drážďanoch skončil v šprinte na 200 m štvrtý. O rok na to ho zaradili do reprezentačného družstva, v ktorom behával v štafete 4 x 400 m. Štartoval v ňom až do šesťdesiateho prvého 14-krát. Rád si spomína na rok 1957. „V Moskve boli svetové hry mládeže. V narýchlo zostavenej štafete, ktorá pôvodne nemala byť na programe, v zložení Stanislav Jungwirth, Kočiš, Trousil a Jirasek sme získali strieborné medaily."

V druhej polovici päťdesiatych rokov vzniklo v Košiciach výborné atletické družstvo mužov. Slávia VŠT sa prebojovala do I. ligy, takže diváci mali jedinečnú možnosť vidieť čs. špičku. „Napríklad aj v našom družstve bolo niekoľko čs. reprezentantov konkrétne Savčinský, Odložil, Eugen Hrušovský, Mikluščák a ďalší výborní atléti. Aj s funkcionármi prof. Vratislavom Kapralom, Jánom Margitom, Ing. Vojtechom Bukovským, Vladimírom Harantom, Ladislavom Hladkým, Viliamom Polákom, Štefanom Cverňákom a inými sme vytvorili veľmi dobrý kolektív. Súťažili sme na recipročných stretnutiach s Užhorodom, Diósgyörom, Krakovom či Vasasom Budapešť. Na to všetko spomínam veľmi rád, lebo v tejto partii vládlo priateľské ovzdušie na ihrisku i mimo neho, na ktoré so žijúcimi spomíname dodnes, lebo spolu sme prežili najkrajšie obdobie našej mladosti, aj keď sme športovali v amatérskych podmienkach, veď sme nemali sprchy ani vlastné šatne.“

Kráľovnej športu sa doslova ukláňali. Pritom to robili s láskou a zadarmo. Aj pán Kočiš, veď iba ako reprezentant dostával 250 korún kalorické. „Všetko sme robili s láskou, zápalom a s veľkým fanatizmom. Preto sme dosahovali aj v skromných podmienkach úspechy. Mojou hlavnou disciplínou sa stal po svalovom zranení na stovke beh na 400 m a objavoval som sa aj na štarte osemstovky. Štvorstovka je veľmi ťažká disciplína, lebo sú to viac-menej štyri stovky šprintu, ale pri svojej výške som sa v nej mohol uplatniť, napokon čas 48,2 s na Rošického memoriáli v roku 1957 a na škvare je veľavravný." Obe disciplíny sú výkladnou skriňou rodiny, pretože manželka, pani Kočišová, rodená Kropáčová, patrila medzi čs. špičku v osemstovke a behávala aj 400 m. Netají, že na OH v Pekingu bude pozorne sledovať svoju disciplínu. „Avšak nielen tú, lebo rád sa pozerám na všetko, čo je pekné, aj keď viem, že je to výsledok tvrdej driny. Tá zdobila aj Emila Zátopka. S ním som absolvoval aj tréning. Preto viem, že nič na ňom nezľavil, splnil ho do litery a drel rovnako ako počas pretekov. Bol to skvelý a veľmi obľúbený človek, vynikajúci športovec. Aj preto bol oprávnene kapitánom družstva, ktorý výborne ovládal nemčinu. Na dráhe bojovník, v súkromí príjemný spoločník. Po medzištátnych stretnutiach zabával na banketoch celú spoločnosť."

Zdroj:denník Korzár