Loading...

Oznamy

Hubertova jazda v tomto roku len v spomienke na tú vlaňajšiu

03.11.2020   Aktuality

V utorok 3. novembra oslavujú svoj sviatok Hubertovia. Svätý Hubert je považovaný za patróna poľovníkov, lovcov, strelcov, mäsiarov, sústružníkov, kožušníkov, optikov, zlievačov, matematikov, výrobcov matematických prístrojov a loveckých psov. S jeho menom sa v tomto období spája aj tradičné symbolické ukončenie jazdeckej sezóny – Hubertova jazda, ktorou sa vzdáva česť jazdcom, športovcom a koňom, ktoré celý rok slúžia človeku, reprezentujú ho a pomáhajú mu v jeho práci.

Záver jazdeckej a poľovníckej sezóny v minulých rokoch v meste Košice pripomínala slávnostná Hubertova jazda, ktorú organizovala Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach spolu s Jazdeckým oddielom TJ Slávia UVLF. Jazdci na koňoch v sprievode mestom z Námestia Maratónu mieru prešli pred Štátne divadlo Košice, kde bolo slávnostné dekorovanie koní. Potom kone a koče so záprahmi prešli mestom po Hlavnej a Komenského ulici do areálu univerzity, kde pri soche koňa Arda zaznel reglement Hubertovej jazdy z úst mastera – najstaršieho a najskúsenejšieho jazdca, ktorého pokyny musia všetci jazdci rešpektovať.

Slávnostná Hubertova jazda, na ktorej sa každoročne zúčastňovali predstavitelia samosprávy, akademickej obce i oddelenia jazdnej polície Košice, upriamila pozornosť aj na spoluprácu a vzájomnú podporu univerzity, samosprávy i policajných zložiek, vďaka ktorej sa rozvíja jazdectvo a jazdecký šport v Košiciach i celom kraji. Zdôraznila aj nezastupiteľnú úlohu Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach pri príprave odborníkov vo veterinárnej medicíne, ale aj v hipológii, hipoterapii a pri budovaní vzťahu človeka a zvierat.

Tohtoročná Hubertova jazda musela ustúpiť pandemickým opatreniam. Veríme, že o rok sa budú môcť Košičania opäť potešiť pohľadom na ušľachtilé kone aj ich jazdcov. Ako pripomienku podujatia prinášame zábery z vlaňajšej Hubertovej jazdy, ktorá sa uskutočnila 24. októbra 2019.

Foto: Šimon Halás

Podľa legendy akvitánsky princ Hubert (656-727) poľoval, holdoval a užíval si život, nectil si poklady a dary prírody v podobe voľne žijúcej zveri. Až raz, keď sa mu Boh prihovoril, a zjavil v podobe kríža medzi parohmi jeleňa, ktorého chcel uloviť, zmenil svoj postoj k životu. Začal viesť pokorný život, neskôr sa naučil vážiť si zvieratá a prírodu, prijal kresťanstvo, stal sa biskupom a venoval sa misijnej činnosti v oblasti Arden. Historici sú však pri hodnotení legendy zdržanliví, lebo vo svätopiseckej literatúre sa objavuje až po roku 1400.

Sv. Hubert žil na prelome 7. a 8. storočia. Pochádza zo šľachtickej rodiny v Akvitánsku. Jeho najväčšou záľubou boli poľovačku. Podľa legendy jeho manželka zomrela na veľký piatok pri pôrode syna. Hubert bol z toho nešťastný  a aby na to nemusel myslieť, vyšiel si na lov. V lese uvidel jeleňa, ktorému medzi parohami žiaril kríž a počul hlas, ktorý ho varoval, že je na ceste vedúcej do pekla. Zjavenie na Huberta silno zapôsobilo a rozhodol sa obrátiť na lepšiu cestu, stal sa kňazom. Desať rokov ho maastrichtský biskup Lambert učil sebaovládaniu, aby zvládol žiť v samote ako pustovník. Okolo roku 705 biskup Lambert verejne kritizoval kráľa Pipina za jeho cudzoložný vzťah. Kráľova milenka ho dala zavraždiť v malej dedinke Liége. Na miesto maastrichtského biskupa bol povolaný Hubert. Ten dal na mieste biskupovej vraždy postaviť katedrálu, kde uložili Lambertove ostatky a založil tu nové sídlo svojej diecézy. Vďaka tomu sa z Liége stalo veľké mesto.  V 8. storočí boli ardenské lesy plné neveriacich ľudí. Hubert sa ich snažil obrátiť k pravému Bohu. Aj preto je nazývaný apoštolom Arden. Rád chodil s procesiami cez polia a prosil o požehnanie a dobrú úrodu. Pri rybolove sa mu stala nehoda a po veľkom utrpení za 15 mesiacov zomrel cestou na vysviacku nového kostola. Podľa želania ho pochovali v Liége. O 16 rokov otvorili jeho hrob a telo našli neporušené. Zvesť o tom sa dostala až na kráľovský dvor. Biskupovo telo previezli do nového hrobu v Ardenách. Bolo to 3. novembra, preto sa tento deň stal sviatkom sv. Huberta.

Poľovníctvo sa zaoberá lovom, chovom, ochranou a zužitkovaním ulovenej zveri. Jeho najstaršou zložkou je lov, ktorý sa stal postupne plánovitou činnosťou. Do 11. storočia bol vďaka veľkej rozlohe lesov a množstvu zveri na území Slovenska neobmedzený lov. Vo feudalizme sa právo lovu viazalo na vlastníctvo pôdy, ktorá patrila panovníkovi a územia veľkých lesných komplexov sa stali vyhradenými, najmä kráľovskými poľovnými revírmi. Starostlivosťou o ne boli poverení hájnici. V blízkosti revírov vznikali obce (napr. Dravce, Psiare, Lovce, Rybáre, Sokolníky), ktorých obyvatelia boli služobníkmi zemepánov. Sokoliari, psiari, lovci medveďov, lovci so sieťami atď. mali za povinnosť chovať a cvičiť sokoly, jastraby a psy používané na honoch, zhotovovať zbrane ap. Prvým obmedzením lovu pre poddaných Uhorska bol dekrét kráľa Ladislava I. z roku 1092 o zákaze loviť v nedeľu. V 13. storočí začali zemepáni zakazovať loviť niektoré druhy zvierat (jelene, diviaky) alebo používať niektoré spôsoby lovu. No poddaní boli povinní loviť kuny, veverice, tchory, vlky, medvede. Ich kože boli súčasťou poddanských dávok. Právo lovu dostávali na určitý čas aj poddaní, osídľujúci po tatárskom vpáde vyľudnené obce. Roku 1504 zakázal Vladislav II. obyvateľom poddanských obcí v celom Uhorsku zaoberať sa lovom. Zákaz bol roku 1729 rozšírený aj na mestá, v ktorých sa poľovníctvo v 17. storočí rozšírilo. Od roku 1872 bolo poľovné právo viazané na vlastníctvo aspoň 100 jutár pôdy a po zrušení poddanstva roku 1848 sa opäť nevzťahovalo na bývalých poddaných, vlastniacich málo pôdy. Na pasienkoch a v lesoch, v ktorých sa obecná pôda nerozdelila, patrilo poľovné právo celej obci. Plánovitým odvetvím hospodárstva sa poľovníctvo stalo v roku 1947 zákonom č. 225.

(zdroj: Encyklopédia ľudovej kultúry)